Jakub Navrátil: Vzťah medzi výtvarným umením a výtvarnou edukáciou v súčasnom kultúrno-spoločenskom kontexte

čtvrtek 6. února 2014 · 0 komentářů

V poslednom období sme svedkami zvýšenej kritiky výtvarného umenia zo strany spoločnosti. Výraznejšia eskalácia nechuti, nezáujmu, či dokonca odporu k jeho formám zo strany laickej verejnosti je charakteristická už od obdobia moderny. Postupný vývoj výtvarného umenia, so svojimi charakteristickými prvkami a stratégiami, akosi neregistrovane predbehol myslenie a vnímanie diváka, jeho schopnosť reflexie, porozumenia a spoluúčasti.

Výtvarná scéna si postupom času vytvorila akýsi vlastný svet, vlastný priestor pohybu, vlastnú komunitu zainteresovaných, svet umenia pre umelcov. Eskalácia negatívnej kritiky súčasného výtvarného umenia súvisí s celkovým spoločenským napätím, ako aj s rozšírením priepasti medzi autorom, jeho dielom a divákom. Objavujú sa tak otázky po jeho zmysle, význame a mieste v súčasnej spoločnosti. Kritizuje sa spoločenský význam umeleckých galérií, umeleckého vzdelávania, grantovej politiky i celej oblasti výtvarného umenia. Bežný divák volá po návrate ,,tradičného“, po návrate krásy, hodnoty, morálky, slušnosti a zrozumiteľnosti, volá po ,,ľahšom“ obraze, jednoduchšej, či jasnejšej forme.

Postavenie a význam umenia v rámci spoločnosti, je tak stále nejasné. Jeho úloha je degradovaná na voľnočasové, oddychové potešenie, jeho význam je v nejasnom, zahmlenom závoji neurčitosti.

Výčitky a kritika volajúca po zmene, zastavení či návrate k divákovi je však namierená nesprávnym smerom. Zodpovednosť za krízu súčasného vzťahu medzi divákom a dielom nenesú umelci a ich diela. Umenie sa nemôže vrátiť späť a ,,počkať na diváka“, jeho samotná podstata, tkvie práve v pružnom a aktívnom pohybe a reflexii života, priestoru a času, ktorý ,,nečaká“. Spoluzodpovedným za tento stav je práve vzdelávací systém. Jeho reflexia súčasnej sféry umeleckého diania (ako aj celkového kultúrno-spoločenského kontextu) je nedostačujúca, zanedbaná a podceňovaná. Dôvody sú rôzne, od nedostačujúcej pripravenosti učiteľov, časovo-organizačných podmienok výučby, postavenia výtvarnej výchovy v kontexte vyučovacích predmetov, nedostatočnej kooperácie medzi školou a galériami, až po kurikulárne vymedzenia.

Reflexia súčasného umenia v kontexte výtvarnej edukácie nie je postavená na pomenovaní a memorovaní jednotlivých diel a mien autorov. Je postavená práve na reflexii súčasného sveta prostredníctvom umeleckej činnosti, prostredníctvom reflexii jednotlivých stratégii, postupov a prístupov výtvarného umenia. Súčasné výtvarné umenie totiž, na rozdiel od výtvarnej výchovy, reaguje na súčasný kultúrno–spoločenský kontext oveľa pružnejšie a bezprostrednejšie.

Je samozrejme nesmierne zložité a náročné zosumarizovať a kategorizovať významy, úlohy a ciele súčasnej výtvarnej edukácie. Snaha o celostný rozvoj osobnosti žiaka by však mala byť reflektovaná práve skrz skúsenostné hľadisko vnímania a poznania – priamo prežívanú realitu sveta. V tomto spektre sa ukazuje výrazné napredovanie a výhoda práve galerijnej pedagogiky, ktorá výrazným spôsobom predbehla výtvarnú výchovu. Jej priamy a bezprostredný prístup k výtvarným dielam, lektorským komentárom a aktívnej výtvarnej činnosti poskytuje žiakom priamy kontakt a reflexiu vzťahu medzi realitou a umením, formou a obsahom, objektom, myšlienkou a znakom.

V dnešnej informačnej spoločnosti dochádza k výrazným zmenám a posunom v rámci kultúrno-spoločenského kontextu, vrátane výtvarného umenia a výtvarnej edukácie. Vstupujeme do komunikačných vzťahov, založených práve na vizuálnej informácii, jej prenose, kópii, posune a zmene. Svet komunikačných dráh prechádza náhle do hypertextových polí, virtuálnych simulácii, kybernetických transformácii, chýb, mixov a zlomov. Príchodom informačného veku, digitálnych technológii a internetu sa naše vnímanie dostáva do nových schém, systémov a dráh. Obrazová informácia je v súčasnosti, ústredným prvkom pohybu, vývoja a diverzifikácie spoločnosti. Otázky semiotiky, manipulácie, tvorby, dekódovania a čítania znakovej štruktúry vizuálnej informácie neboli ešte nikdy tak významné, aktuálne a dôležité.

Príchodom nových technológii, kyberpriestoru internetu sa divák ocitá v nových dimenziách komunikácie. Percepcia vizuálnej informácie je dynamickým a premenlivým procesom, ktorý predstavuje výrazné problémy a úskalia. Vizuálna forma informácie obsahuje oveľa širšie spektrum informácií, než je to u písaného slova. Povaha informácie v znakovom systéme obrazu je oveľa komplikovanejšia a ťažšie dekódovateľná. Obsahuje emočne podfarbené prvky a vnútorne husto previazané, často zámerne zahmlené spojenia.

Dnešné vnímanie sveta sa v oveľa väčšej miere než kedykoľvek predtým reflektuje skrz optiku obrazu, reprezentácie a účinku vizuálnych médií. V tomto kontexte sa podľa Wolfganga Welscha odkrýva neúplnosť a nedostatočnosť pojmového myslenia ako nástroja uchopenia skutočnosti, pričom ako východisko ponúka reflexiu sveta práve skrz otázky estetiky, vizuálneho vnímania a vizuálnej kultúry (1). Vizuálna informácia sa v súčasnosti pohybuje v zložitých formách a súradniciach čítania, vstupuje do hypertextových posunov, diagonál sociálnych sietí a inteligentných telefónov.

Na tieto fenomény reaguje súčasné výtvarné umenie (na rozdiel od výtvarnej výchovy) pružne a efektívne. Vytvára opozíciu voči politickej, masmediálnej a marketingovej manipulácii, ktorá zneužíva anestetický postoj diváka. Reaguje na digitalizáciu, transformáciu a interaktívnu hru vizuálnych foriem, postprodukčné postupy kópie, apropriácie a šírenia.

Zmena kultúrno-spoločenského kontextu so sebou nesie prirodzene aj zmenu výtvarného umenia, jeho foriem, prístupov a stratégii. Tie boli vždy priamou reakciou na dianie v spoločnosti, reakciou na jej duchovné, politické, sociálne či ideologické determinanty. Progresívnou reštrukturalizáciou a vývinom výtvarného umenia, došlo k výraznej diverzifikácii jeho podstaty, významu, úloh a foriem. Myšlienka, že spoločenská úloha umenia v predchádzajúcich obdobiach spočívala (a teda aj dnes by mala spočívať) na akomsi voľnočasovom, oddychovom pobavení a potešení duše, je mylná. Umenie tento cieľ nikdy nesledovalo a neplnilo, jeho forma a obsah boli vždy aktívnou odpoveďou na aktuálne spoločenské otázky.

Dnešné umenie nemožno posudzovať podľa starých a dnes nefunkčných kanónov a kategórií čistej, pevnej, krásnej formy, poriadku a morálky, ktoré už v plnej miere nemôžu postihnúť jeho dnešný význam, ciele a funkcie. Oslobodenie sa od predchádzajúcich estetických, morálnych a ideologických hraníc mu umožňuje voľný a slobodný pohyb naprieč celým spektrom bytia. Umelecká činnosť je dnes aktívnym a skúsenostným výskumom vnímania seba, druhých, sveta. Odhaľuje multidimenzionálne roviny poznania, je skôr otázkou než odpoveďou, vyžaduje si nie len pozornosť, ale aktívnu spoluúčasť diváka.

Vstupom do zahlteného priestoru komunikačných slučiek, chýb a zlomov pôsobí na ľudské vnímanie nadmerná obrazová stimulácia, ktorej výsledkom je anestetický postoj (2). Z tohto stavu vyplývajúca neschopnosť postihnutia rozdielu medzi realitou, jej simuláciou a kópiou má za následok pasívneho a nevedomého diváka. Za tento stav je súčasne zodpovedná aj výtvarná edukácia, ktorá, práve svojou povahou, má umožniť priamy kontakt s tvorbou, poznaním, pochopením a interpretáciou znakových štruktúr vizuálnej informácie. Nový postoj k realite a jej obrazovej reprezentácii si tak vyžaduje zmenu prístupu k systémom výučby. V samotnom princípe sa nejedná o zanechanie ,,tradičných“ médií či výtvarných činností a ich nahradenie digitálnymi médiami a počítačovou technikou. Ide o nový prístup k zmeneným kontextom vizuality, semiotiky a obrazovej reprezentácie, kde skúsenostné hľadisko žiaka musí nutne vychádzať z poznania významu znakovej sústavy vizuálnej informácie. Takto vnímaná výtvarná činnosť už nesprostredkúva len estetický zážitok, ale hlbšie, cez priamo prežitú skúsenosť pochopené súvislosti a otázky vnímania a uchopenia seba a sveta.

Práve intermediálny a interaktívny charakter výtvarnej výchovy umožňuje poskytnúť žiakovi komplexné hľadisko vnímania, neredukujúce svet len na prísne logocentrický charakter. So svojím estetickým, filozoficko–ontologickým, etickým, psychologickým, ako aj konceptuálnym záberom tak dokáže vybaviť jedinca schopnosťou autonómneho myslenia a kritického odstupu, vnímajúceho skutočnosť so všetkými jej aspektmi v čo možno najširšom uhle pohľadu.


Literatúra
Adorno, T.W.: Estetická teorie. Praha: Panglos, 1999. 581 s. ISBN 80-902205-4-1.
Welsch, W.: Estetické myslenie. Bratislava: Archa, 1993. 168 s. ISBN 80-7115-063-0.

Kontaktné údaje:
Mgr. Jakub Navrátil
Katedra výtvarnej kultúry
Pedagogická fakulta
UMB Banská Bystrica
Ružová 13, 974 11
E-mail: ja.kub.navratil.mgr@gmail.com



_________________

(1) Welsch, W.: Estetické myslenie. Bratislava : Archa, 1993.
(2) Ibidem, s. 95

Šéfredaktorka

Výtvarné umění



WebArchiv - archiv českého webu



Licence Creative Commons
Obsah podléhá licenci Creative Commons Uveďte autora-Neužívejte dílo komerčně-Nezasahujte do díla 3.0 Česká republika, pokud není uvedeno jinak nebo nejde-li o tiskové zprávy.

Powered By Blogger